ગ્રામ્ય માતા
(શાર્દૂલવિક્રીડિત)
ઊગે છે સુરખીભરી રવિ મૃદુ હેમન્તનો પૂર્વમાં
ભૂરું છે નભ સ્વચ્છ સ્વચ્છ દીસતી એકે નથી વાદળી
ઠંડો હિમભર્યો વહે અનિલ શો, ઉત્સાહને પ્રેરતો
જે ઉત્સાહ ભરી દીસે શુક ઊડી ગાતાં, મીઠા ગીતડાં
(માલિની)
મધુર સમય તેવે ખેતરે શેલડીના
રમત કૃષિવલોનાં બાલ નાનાં કરે છે
કમલવત ગણીને બાલના ગાલ રાતા
રવિ નિજ કર તેની ઉપરે ફેરવે છે
(અનુષ્ટુપ)
વૃદ્ધ માતા અને તાત તાપે છે સગડી કરી
અહો કેવું સુખી જોડું કર્તાએ નિરમ્યું દીસે
(વસંતતિલકા)
ત્યાં ધૂળ દૂર નજરે ઊડતી પડે છે
ને અશ્વ ઉપર ચડી નર કોઈ આવે
ટોળે વળી મુખ વિકાસી ઊભા રહીને
તે અશ્વને કુતૂહલે સહુ બાલ જોતાં
(મંદાક્રાન્તા)
ધીમે ઊઠી શિથિલ કરને નેત્રની પાસ રાખી
વૃદ્ધા માતા નયન નબળાં ફેરવીને જૂએ છે
ને તેનો એ પ્રિય પતિ હજુ શાન્ત બેસી રહીને
જોતાં ગાતો સગડી પરનો દેવતા ફેરવે છે
(અનુષ્ટુપ)
ત્યાં તો આવી પહોંચ્યો એ અશ્વ સાથે યુવાન ત્યાં
કૃષિક, એ ઊઠી ત્યારે ‘આવો બાપુ !’ કહી ઊભો
(શાર્દૂલવિક્રીડિત)
‘લાગી છે મુજને તૃષા, જલ જરી દે તું મને’ બોલીને
અશ્વેથી ઊતરી યુવાન ઊભીને ચારે દિશાએ જૂએ
‘મીઠો છે રસ ભાઈ ! શેલડી તણો’ એવું દયાથી કહી
માતા ચાલી યુવાનને લઈ ગઈ જ્યાં છે ઊભી શેલડી
(વસંતતિલકા)
પ્યાલું ઉપાડી ઊભી શેલડી પાસ માતા
છૂરી વતી જરીક કાતળી એક કાપી
ત્યાં સેર છૂટી રસની ભરી પાત્ર દેવા
ને કૈંક વિચાર કરતો નર તે ગયો પી
(અનુષ્ટુપ)
‘બીજું પ્યાલું ભરી દેને, હજુ છે મુજને તૃષા’
કહીને પાત્ર યુવાને માતાના કરમાં ધર્યું
(મંદાક્રાન્તા)
કાપી કાપી ફરી ફરી અરે ! કાતળી શેલડીની
એકે બિન્દુ પણ રસતણું કેમ હાવાં પડે ના ?
‘શું કોપ્યો છે પ્રભુ મુજ પરે !’ આંખમાં આંસુ લાવી
બોલી માતા વળી ફરી છૂરી ભોંકતી શેલડીમાં
(અનુષ્ટુપ)
‘રસહીન ધરા થઈ છે, દયાહીન થયો નૃપ
નહિ તો ના બને આવું’ બોલી માતા ફરી રડી
(વસંતતિલકા)
એવું યુવાન સુણતાં ચમકી ગયો ને
માતાતણે પગ પડી ઊઠીને કહે છે:
એ હું જ છું નૃપ, મને કર માફ ! બાઈ !
એ હું જ છું નૃપ, મને કર માફ ! ઈશ !
(શાર્દૂલવિક્રીડિત)
પીતો’તો રસ મિષ્ટ હું પ્રભુ! અરે ત્યારે જ ધાર્યું હતું
આ લોકો સહુ દ્રવ્યવાન નકી છે, એવી ધરા છે અહીં
છે તો યે મુજ ભાગ કૈં નહીંસમો, તે હું વધારું હવે
શા માટે બહુ દ્રવ્ય આ ધનિકની, પાસેથી લેવું નહીં ?
(ઉપજાતિ)
રસ હવે દે ભરી પાત્ર બાઈ !
પ્રભુ કૃપાએ નકી એ ભરાશે
સુખી રહે બાઈ ! સુખી રહો સૌ,
તમારી તો આશિષ માત્ર માગું !
(વસંતતિલકા)
પ્યાલું ઉપાડી ઊભી શેલડી પાસ માતા
છૂરી વતી જરી જ કાતળી એક કાપી
ત્યાં સેર છૂટી રસની ભરી પાત્ર દેવા
બહોળો વહે રસ અહો છલકાવી પ્યાલું !
ग्राम्य माता
(शार्दूलविक्रीडित)
ऊगे छे सुरखीभरी रवि मृदु हेमन्तनो पूर्वमां
भूरुं छे नभ स्वच्छ स्वच्छ दीसती एके नथी वादळी
ठंडो हिमभर्यो वहे अनिल शो, उत्साहने प्रेरतो
जे उत्साह भरी दीसे शुक ऊडी गातां, मीठा गीतडां
(मालिनी)
मधुर समय तेवे खेतरे शेलडीना
रमत कृषिवलोनां बाल नानां करे छे
कमलवत गणीने बालना गाल राता
रवि निज कर तेनी उपरे फेरवे छे
(अनुष्टुप)
वृद्ध माता अने तात तापे छे सगडी करी
अहो केवुं सुखी जोडुं कर्ताए निरम्युं दीसे
(वसंततिलका)
त्यां धूळ दूर नजरे ऊडती पडे छे
ने अश्व उपर चडी नर कोई आवे
टोळे वळी मुख विकासी ऊभा रहीने
ते अश्वने कुतूहले सहु बाल जोतां
(मंदाक्रान्ता)
धीमे ऊठी शिथिल करने नेत्रनी पास राखी
वृद्धा माता नयन नबळां फेरवीने जूए छे
ने तेनो ए प्रिय पति हजु शान्त बेसी रहीने
जोतां गातो सगडी परनो देवता फेरवे छे
(अनुष्टुप)
त्यां तो आवी पहोंच्यो ए अश्व साथे युवान त्यां
कृषिक, ए ऊठी त्यारे ‘आवो बापु !’ कही ऊभो
(शार्दूलविक्रीडित)
‘लागी छे मुजने तृषा, जल जरी दे तुं मने’ बोलीने
अश्वेथी ऊतरी युवान ऊभीने चारे दिशाए जूए
‘मीठो छे रस भाई ! शेलडी तणो’ एवुं दयाथी कही
माता चाली युवानने लई गई ज्यां छे ऊभी शेलडी
(वसंततिलका)
प्यालुं उपाडी ऊभी शेलडी पास माता
छूरी वती जरीक कातळी एक कापी
त्यां सेर छूटी रसनी भरी पात्र देवा
ने कैंक विचार करतो नर ते गयो पी
(अनुष्टुप)
‘बीजुं प्यालुं भरी देने, हजु छे मुजने तृषा’
कहीने पात्र युवाने माताना करमां धर्युं
(मंदाक्रान्ता)
कापी कापी फरी फरी अरे ! कातळी शेलडीनी
एके बिन्दु पण रसतणुं केम हावां पडे ना ?
‘शुं कोप्यो छे प्रभु मुज परे !’ आंखमां आंसु लावी
बोली माता वळी फरी छूरी भोंकती शेलडीमां
(अनुष्टुप)
‘रसहीन धरा थई छे, दयाहीन थयो नृप
नहि तो ना बने आवुं’ बोली माता फरी रडी
(वसंततिलका)
एवुं युवान सुणतां चमकी गयो ने
मातातणे पग पडी ऊठीने कहे छे:
ए हुं ज छुं नृप, मने कर माफ ! बाई !
ए हुं ज छुं नृप, मने कर माफ ! ईश !
(शार्दूलविक्रीडित)
पीतो’तो रस मिष्ट हुं प्रभु! अरे त्यारे ज धार्युं हतुं
आ लोको सहु द्रव्यवान नकी छे, एवी धरा छे अहीं
छे तो ये मुज भाग कैं नहींसमो, ते हुं वधारुं हवे
शा माटे बहु द्रव्य आ धनिकनी, पासेथी लेवुं नहीं ?
(उपजाति)
रस हवे दे भरी पात्र बाई !
प्रभु कृपाए नकी ए भराशे
सुखी रहे बाई ! सुखी रहो सौ,
तमारी तो आशिष मात्र मागुं !
(वसंततिलका)
प्यालुं उपाडी ऊभी शेलडी पास माता
छूरी वती जरी ज कातळी एक कापी
त्यां सेर छूटी रसनी भरी पात्र देवा
बहोळो वहे रस अहो छलकावी प्यालुं !
Gramya Mata
(shardulavikridita)
Uge chhe surakhibhari ravi mrudu hemantano purvaman
Bhurun chhe nabh svachchh svachchh disati eke nathi vadali
Thando himabharyo vahe anil sho, utsahane prerato
Je utsah bhari dise shuk udi gatan, mitha gitadan
(malini)
Madhur samaya teve khetare sheladina
Ramat krushivalonan bal nanan kare chhe
Kamalavat ganine balana gal rata
Ravi nij kar teni upare ferave chhe
(anushtupa)
Vrudda mata ane tat tape chhe sagadi kari
Aho kevun sukhi jodun kartae niramyun dise
(vasantatilaka)
Tyan dhul dur najare udati pade chhe
Ne ashva upar chadi nar koi ave
Tole vali mukh vikasi ubha rahine
Te ashvane kutuhale sahu bal jotan
(mandakranta)
Dhime uthi shithil karane netrani pas rakhi
Vruddha mata nayan nabalan feravine jue chhe
Ne teno e priya pati haju shanta besi rahine
Jotan gato sagadi parano devata ferave chhe
(anushtupa)
Tyan to avi pahonchyo e ashva sathe yuvan tyan
Krushika, e uthi tyare ‘avo bapu !’ kahi ubho
(shardulavikridita)
‘lagi chhe mujane trusha, jal jari de tun mane’ boline
Ashvethi utari yuvan ubhine chare dishae jue
‘mitho chhe ras bhai ! Sheladi tano’ evun dayathi kahi
Mata chali yuvanane lai gai jyan chhe ubhi sheladi
(vasantatilaka)
Pyalun upadi ubhi sheladi pas mata
Chhuri vati jarik katali ek kapi
Tyan ser chhuti rasani bhari patra deva
Ne kainka vichar karato nar te gayo pi
(anushtupa)
‘bijun pyalun bhari dene, haju chhe mujane trusha’
Kahine patra yuvane matana karaman dharyun
(mandakranta)
Kapi kapi fari fari are ! katali sheladini
Eke bindu pan rasatanun kem havan pade na ?
‘shun kopyo chhe prabhu muj pare !’ ankhaman ansu lavi
Boli mata vali fari chhuri bhonkati sheladiman
(anushtupa)
‘rasahin dhara thai chhe, dayahin thayo nrupa
Nahi to na bane avun’ boli mata fari radi
(vasantatilaka)
Evun yuvan sunatan chamaki gayo ne
Matatane pag padi uthine kahe chhe:
E hun j chhun nrupa, mane kar maf ! Bai ! E hun j chhun nrupa, mane kar maf ! Ish !
(shardulavikridita)
Pito’to ras mishta hun prabhu! Are tyare j dharyun hatun
A loko sahu dravyavan naki chhe, evi dhara chhe ahin
Chhe to ye muj bhag kain nahinsamo, te hun vadharun have
Sha mate bahu dravya a dhanikani, pasethi levun nahin ?
(upajati)
Ras have de bhari patra bai ! Prabhu krupae naki e bharashe
Sukhi rahe bai ! Sukhi raho sau,
Tamari to ashish matra magun !
(vasantatilaka)
Pyalun upadi ubhi sheladi pas mata
Chhuri vati jari j katali ek kapi
Tyan ser chhuti rasani bhari patra deva
Baholo vahe ras aho chhalakavi pyalun !
Grāmya mātā
(shārdūlavikrīḍita)
Ūge chhe surakhībharī ravi mṛudu hemantano pūrvamān
Bhūrun chhe nabh svachchh svachchh dīsatī eke nathī vādaḷī
Ṭhanḍo himabharyo vahe anil sho, utsāhane prerato
Je utsāh bharī dīse shuk ūḍī gātān, mīṭhā gītaḍān
(mālinī)
Madhur samaya teve khetare shelaḍīnā
Ramat kṛuṣhivalonān bāl nānān kare chhe
Kamalavat gaṇīne bālanā gāl rātā
Ravi nij kar tenī upare ferave chhe
(anuṣhṭupa)
Vṛudḍa mātā ane tāt tāpe chhe sagaḍī karī
Aho kevun sukhī joḍun kartāe niramyun dīse
(vasantatilakā)
Tyān dhūḷ dūr najare ūḍatī paḍe chhe
Ne ashva upar chaḍī nar koī āve
Ṭoḷe vaḷī mukh vikāsī ūbhā rahīne
Te ashvane kutūhale sahu bāl jotān
(mandākrāntā)
Dhīme ūṭhī shithil karane netranī pās rākhī
Vṛuddhā mātā nayan nabaḷān feravīne jūe chhe
Ne teno e priya pati haju shānta besī rahīne
Jotān gāto sagaḍī parano devatā ferave chhe
(anuṣhṭupa)
Tyān to āvī pahonchyo e ashva sāthe yuvān tyān
Kṛuṣhika, e ūṭhī tyāre ‘āvo bāpu !’ kahī ūbho
(shārdūlavikrīḍita)
‘lāgī chhe mujane tṛuṣhā, jal jarī de tun mane’ bolīne
Ashvethī ūtarī yuvān ūbhīne chāre dishāe jūe
‘mīṭho chhe ras bhāī ! Shelaḍī taṇo’ evun dayāthī kahī
Mātā chālī yuvānane laī gaī jyān chhe ūbhī shelaḍī
(vasantatilakā)
Pyālun upāḍī ūbhī shelaḍī pās mātā
Chhūrī vatī jarīk kātaḷī ek kāpī
Tyān ser chhūṭī rasanī bharī pātra devā
Ne kainka vichār karato nar te gayo pī
(anuṣhṭupa)
‘bījun pyālun bharī dene, haju chhe mujane tṛuṣhā’
Kahīne pātra yuvāne mātānā karamān dharyun
(mandākrāntā)
Kāpī kāpī farī farī are ! kātaḷī shelaḍīnī
Eke bindu paṇ rasataṇun kem hāvān paḍe nā ?
‘shun kopyo chhe prabhu muj pare !’ ānkhamān ānsu lāvī
Bolī mātā vaḷī farī chhūrī bhonkatī shelaḍīmān
(anuṣhṭupa)
‘rasahīn dharā thaī chhe, dayāhīn thayo nṛupa
Nahi to nā bane āvun’ bolī mātā farī raḍī
(vasantatilakā)
Evun yuvān suṇatān chamakī gayo ne
Mātātaṇe pag paḍī ūṭhīne kahe chhe:
E hun j chhun nṛupa, mane kar māf ! Bāī ! E hun j chhun nṛupa, mane kar māf ! Īsh !
(shārdūlavikrīḍita)
Pīto’to ras miṣhṭa hun prabhu! Are tyāre j dhāryun hatun
Ā loko sahu dravyavān nakī chhe, evī dharā chhe ahīn
Chhe to ye muj bhāg kain nahīnsamo, te hun vadhārun have
Shā māṭe bahu dravya ā dhanikanī, pāsethī levun nahīn ?
(upajāti)
Ras have de bharī pātra bāī ! Prabhu kṛupāe nakī e bharāshe
Sukhī rahe bāī ! Sukhī raho sau,
Tamārī to āshiṣh mātra māgun !
(vasantatilakā)
Pyālun upāḍī ūbhī shelaḍī pās mātā
Chhūrī vatī jarī j kātaḷī ek kāpī
Tyān ser chhūṭī rasanī bharī pātra devā
Bahoḷo vahe ras aho chhalakāvī pyālun !
Source : કલાપી