કબીરવડ
(શિખરિણી)
ભૂરો ભાસ્યો ઝાંખો, દૂરથી ધૂમસે પહાડ સરખો,
નદી વચ્ચે ઊભો, નિરભયપણે એકસરખો;
દીસ્યો હાર્યો જોદ્ધો, હરિ તણું હૃદે ધ્યાન ધરતો,
સવારે એકાંતે, કબીરવડ એ શોક હરતો.
કદે દેખાવે એ, અચરતી જણાયે જગતમાં,
ખરે મ્હોરાંનો, મગરૂબ રહે દેશ નવ કાં?
મનાયે સત્સંગે પવિતર કબીરા ભગતમાં,
પ્રજાની વૃદ્ધિએ, નિત અમર કહેવાય નવ કાં?
જતાં પાસે જોઉં, વડ નહિ વડોનું વન ખરે,
મળે આડા ઊભાં, અતિ નિકટ નીચે ઉપર જે;
વડો ઝાઝા તોએ, સહુ ભળી ગયે એક દીસતો,
વળી સંધાઓનું, અસલ જીવતું એક મૂળ તો.
ક્યું ડાળું પહેલું, કંઈ ન પરખાએ શ્રમ કરે,
ઘસેડ્યો પાડીને, અસલ વડ રેલે જણ કહે;
તણાયા છે ભાગો, ઘણી વખત જો એ વડ તણા,
તથાપી એ થાએ, ફુટ વીસ ગુણ્યા સો પરિઘમાં
ફૂટી ડાળોમાંથી, પ્રથમ તરુ કેરી નીકળતાં,
ખૂંચે તેવા તંતુ, વધી જઈ નીચે જે લટકતાં;
જટાની શોભાથી, અતિશ શરમાઈ શિવ ઊઠ્યા,
જટાને સંકેલી, વડ તજી ગિરિએ જઈ રહ્યા.
જટા લાંબી લાંબી, મૂળ થડથી થોડેક દૂર જે,
નીચે ભૂમિ સાથે, અટકી પછી પેસે મહીં જતે;
મળી મૂળિયાંમાં, ફરી નીકળી આવે તરુરૂપે,
થડો બાંધી મોટાં, ઘણીક વડવાઈ કહી રહે.
વળી ડાળો મોટી, ઘણીક વડવાઈથી નિકળે,
જટા પાછી જેને, અસલ પરમાણે જ લટકે;
નવાં બાંધી થાળાં, નવિન વટવાઈ ઉગી બને,
નહીં ન્હાની ન્હાની, પણ મૂળ તરુ તુલ્ય જ કદે.
વડો વચ્ચે વચ્ચે, તરુ અવર આસોપાલવનાં
વડોથી ઊંચાં છે, ખીચખીચ ભર્યાં પત્રથી ઘણાં;
ઘણા આંબા ભેગા, વળી ઘણીક સીતાફળી ઊગે,
બીજાં ઝાડો છોડો, વડની વચમાં તે જઈ ઘૂસે.
ઉનાળાનો ભાનુ, અતિશ મથે ભેદી નવ શકે,
ઘટા ઊંચે એવે, જન શીતળ છાયા સુખ લિય;
ખૂલી બાજુઓથી, બહુ પવન આવે જમીનને,
કરે ચોખ્ખી રૂડે, પછી મિત થઈને ખુશી કરે.
ઘણાં જંતુ પંખી, અમળ સુખ પામે અહીં રહી,
ઘણાં જાત્રાળુઓ, અહીં ઊતરતાં પુણ્ય સમજી;
ઘણા શિકારીઓ, ગમત કરતા રેહ બહુ અહીં,
હજારો લોકોને, અડચણ સમાતાં અહીં નહિ.
અહીંયાંથી જોવે, ચકચકતી વ્હેતી નદી દૂરે,
પશુ કો જોવાં જે, અહી તહીં ચરે બેટ ઉપરે.
ઘટા ભારે જોવી, શબદ સુણવા કોઈ ખગના,
દિલે વાયુ લેવો, સુખ નવ હીણ લે કરમના.
ઘટા થાળાં લીધે, ઘણીક ફરવાને ગલી થઈ,
બખોલો બંધાઈ, રમણીય બહુ બેઠક બની;
નિરાંતે જેમાં તો, ખુશી થકી રમે લાલ લટોનાં,
નિરાંતે જેમાં તો, ખુશી થકી રહે જોગી જપમાં.
દીપે છાયી જાડાં, હરિત કુમળાં પત્ર ઠુમસાં,
વળી રાતા ટેટાં, ચૂસી બહુ જીવો પેટ ભરતા;
પડે બાજુએથી, બહુ ખુશનુમા રંગકિરણો,
નીચે ચળકે તડકે, બરફ સરખાં ઠારથી પડો.
ઠરી મારી આંખો, કબીરવડ તુને નીરખીને,
ખરી પાપી બુદ્ધિ, ખરી જ રૂડી જાત્રા થઈ મને;
વિશેષે શોભે છે, ગંભીર વડ તુંથી નરમદા,
કૃતાર્થી મોટો હું, દરશન વડે છું નરમદા.
कबीरवड
(शिखरिणी)
भूरो भास्यो झांखो, दूरथी धूमसे पहाड सरखो,
नदी वच्चे ऊभो, निरभयपणे एकसरखो;
दीस्यो हार्यो जोद्धो, हरि तणुं हृदे ध्यान धरतो,
सवारे एकांते, कबीरवड ए शोक हरतो.
कदे देखावे ए, अचरती जणाये जगतमां,
खरे म्होरांनो, मगरूब रहे देश नव कां?
मनाये सत्संगे पवितर कबीरा भगतमां,
प्रजानी वृद्धिए, नित अमर कहेवाय नव कां?
जतां पासे जोउं, वड नहि वडोनुं वन खरे,
मळे आडा ऊभां, अति निकट नीचे उपर जे;
वडो झाझा तोए, सहु भळी गये एक दीसतो,
वळी संधाओनुं, असल जीवतुं एक मूळ तो.
क्युं डाळुं पहेलुं, कंई न परखाए श्रम करे,
घसेड्यो पाडीने, असल वड रेले जण कहे;
तणाया छे भागो, घणी वखत जो ए वड तणा,
तथापी ए थाए, फुट वीस गुण्या सो परिघमां
फूटी डाळोमांथी, प्रथम तरु केरी नीकळतां,
खूंचे तेवा तंतु, वधी जई नीचे जे लटकतां;
जटानी शोभाथी, अतिश शरमाई शिव ऊठ्या,
जटाने संकेली, वड तजी गिरिए जई रह्या.
जटा लांबी लांबी, मूळ थडथी थोडेक दूर जे,
नीचे भूमि साथे, अटकी पछी पेसे महीं जते;
मळी मूळियांमां, फरी नीकळी आवे तरुरूपे,
थडो बांधी मोटां, घणीक वडवाई कही रहे.
वळी डाळो मोटी, घणीक वडवाईथी निकळे,
जटा पाछी जेने, असल परमाणे ज लटके;
नवां बांधी थाळां, नविन वटवाई उगी बने,
नहीं न्हानी न्हानी, पण मूळ तरु तुल्य ज कदे.
वडो वच्चे वच्चे, तरु अवर आसोपालवनां
वडोथी ऊंचां छे, खीचखीच भर्यां पत्रथी घणां;
घणा आंबा भेगा, वळी घणीक सीताफळी ऊगे,
बीजां झाडो छोडो, वडनी वचमां ते जई घूसे.
उनाळानो भानु, अतिश मथे भेदी नव शके,
घटा ऊंचे एवे, जन शीतळ छाया सुख लिय;
खूली बाजुओथी, बहु पवन आवे जमीनने,
करे चोख्खी रूडे, पछी मित थईने खुशी करे.
घणां जंतु पंखी, अमळ सुख पामे अहीं रही,
घणां जात्राळुओ, अहीं ऊतरतां पुण्य समजी;
घणा शिकारीओ, गमत करता रेह बहु अहीं,
हजारो लोकोने, अडचण समातां अहीं नहि.
अहींयांथी जोवे, चकचकती व्हेती नदी दूरे,
पशु को जोवां जे, अही तहीं चरे बेट उपरे.
घटा भारे जोवी, शबद सुणवा कोई खगना,
दिले वायु लेवो, सुख नव हीण ले करमना.
घटा थाळां लीधे, घणीक फरवाने गली थई,
बखोलो बंधाई, रमणीय बहु बेठक बनी;
निरांते जेमां तो, खुशी थकी रमे लाल लटोनां,
निरांते जेमां तो, खुशी थकी रहे जोगी जपमां.
दीपे छायी जाडां, हरित कुमळां पत्र ठुमसां,
वळी राता टेटां, चूसी बहु जीवो पेट भरता;
पडे बाजुएथी, बहु खुशनुमा रंगकिरणो,
नीचे चळके तडके, बरफ सरखां ठारथी पडो.
ठरी मारी आंखो, कबीरवड तुने नीरखीने,
खरी पापी बुद्धि, खरी ज रूडी जात्रा थई मने;
विशेषे शोभे छे, गंभीर वड तुंथी नरमदा,
कृतार्थी मोटो हुं, दरशन वडे छुं नरमदा.
Kabiravada
(shikharini)
Bhuro bhasyo zankho, durathi dhumase pahad sarakho,
Nadi vachche ubho, nirabhayapane ekasarakho;
Disyo haryo joddho, hari tanun hrude dhyan dharato,
Savare ekante, kabiravad e shok harato.
Kade dekhave e, acharati janaye jagataman,
Khare mhoranno, magarub rahe desh nav kan? Manaye satsange pavitar kabira bhagataman,
Prajani vruddhie, nit amar kahevaya nav kan?
Jatan pase joun, vad nahi vadonun van khare,
Male ada ubhan, ati nikat niche upar je;
Vado zaza toe, sahu bhali gaye ek disato,
Vali sandhaonun, asal jivatun ek mul to.
Kyun dalun pahelun, kani n parakhae shram kare,
Ghasedyo padine, asal vad rele jan kahe;
Tanaya chhe bhago, ghani vakhat jo e vad tana,
Tathapi e thae, fut vis gunya so parighaman
Futi dalomanthi, pratham taru keri nikalatan,
Khunche teva tantu, vadhi jai niche je latakatan;
Jatani shobhathi, atish sharamai shiv uthya,
Jatane sankeli, vad taji girie jai rahya.
Jata lanbi lanbi, mul thadathi thodek dur je,
Niche bhumi sathe, ataki pachhi pese mahin jate;
Mali muliyanman, fari nikali ave tarurupe,
Thado bandhi motan, ghanik vadavai kahi rahe.
Vali dalo moti, ghanik vadavaithi nikale,
Jata pachhi jene, asal paramane j latake;
Navan bandhi thalan, navin vatavai ugi bane,
Nahin nhani nhani, pan mul taru tulya j kade.
Vado vachche vachche, taru avar asopalavanan
Vadothi unchan chhe, khichakhich bharyan patrathi ghanan;
Ghana anba bhega, vali ghanik sitafali uge,
Bijan zado chhodo, vadani vachaman te jai ghuse.
Unalano bhanu, atish mathe bhedi nav shake,
Ghata unche eve, jan shital chhaya sukh liya;
Khuli bajuothi, bahu pavan ave jaminane,
Kare chokhkhi rude, pachhi mit thaine khushi kare.
Ghanan jantu pankhi, amal sukh pame ahin rahi,
Ghanan jatraluo, ahin utaratan punya samaji;
Ghana shikario, gamat karata reh bahu ahin,
Hajaro lokone, adachan samatan ahin nahi.
Ahinyanthi jove, chakachakati vheti nadi dure,
Pashu ko jovan je, ahi tahin chare bet upare. Ghata bhare jovi, shabad sunava koi khagana,
Dile vayu levo, sukh nav hin le karamana.
Ghata thalan lidhe, ghanik faravane gali thai,
Bakholo bandhai, ramaniya bahu bethak bani;
Nirante jeman to, khushi thaki rame lal latonan,
Nirante jeman to, khushi thaki rahe jogi japaman.
Dipe chhayi jadan, harit kumalan patra thumasan,
Vali rata tetan, chusi bahu jivo pet bharata;
Pade bajuethi, bahu khushanuma rangakirano,
Niche chalake tadake, baraf sarakhan tharathi pado.
Thari mari ankho, kabiravad tune nirakhine,
Khari papi buddhi, khari j rudi jatra thai mane;
Visheshe shobhe chhe, ganbhir vad tunthi naramada,
Krutarthi moto hun, darashan vade chhun naramada.
Kabīravaḍa
(shikhariṇī)
Bhūro bhāsyo zānkho, dūrathī dhūmase pahāḍ sarakho,
Nadī vachche ūbho, nirabhayapaṇe ekasarakho;
Dīsyo hāryo joddho, hari taṇun hṛude dhyān dharato,
Savāre ekānte, kabīravaḍ e shok harato.
Kade dekhāve e, acharatī jaṇāye jagatamān,
Khare mhorānno, magarūb rahe desh nav kān? Manāye satsange pavitar kabīrā bhagatamān,
Prajānī vṛuddhie, nit amar kahevāya nav kān?
Jatān pāse joun, vaḍ nahi vaḍonun van khare,
Maḷe āḍā ūbhān, ati nikaṭ nīche upar je;
Vaḍo zāzā toe, sahu bhaḷī gaye ek dīsato,
Vaḷī sandhāonun, asal jīvatun ek mūḷ to.
Kyun ḍāḷun pahelun, kanī n parakhāe shram kare,
Ghaseḍyo pāḍīne, asal vaḍ rele jaṇ kahe;
Taṇāyā chhe bhāgo, ghaṇī vakhat jo e vaḍ taṇā,
Tathāpī e thāe, fuṭ vīs guṇyā so parighamān
Fūṭī ḍāḷomānthī, pratham taru kerī nīkaḷatān,
Khūnche tevā tantu, vadhī jaī nīche je laṭakatān;
Jaṭānī shobhāthī, atish sharamāī shiv ūṭhyā,
Jaṭāne sankelī, vaḍ tajī girie jaī rahyā.
Jaṭā lānbī lānbī, mūḷ thaḍathī thoḍek dūr je,
Nīche bhūmi sāthe, aṭakī pachhī pese mahīn jate;
Maḷī mūḷiyānmān, farī nīkaḷī āve tarurūpe,
Thaḍo bāndhī moṭān, ghaṇīk vaḍavāī kahī rahe.
Vaḷī ḍāḷo moṭī, ghaṇīk vaḍavāīthī nikaḷe,
Jaṭā pāchhī jene, asal paramāṇe j laṭake;
Navān bāndhī thāḷān, navin vaṭavāī ugī bane,
Nahīn nhānī nhānī, paṇ mūḷ taru tulya j kade.
Vaḍo vachche vachche, taru avar āsopālavanān
Vaḍothī ūnchān chhe, khīchakhīch bharyān patrathī ghaṇān;
Ghaṇā ānbā bhegā, vaḷī ghaṇīk sītāfaḷī ūge,
Bījān zāḍo chhoḍo, vaḍanī vachamān te jaī ghūse.
Unāḷāno bhānu, atish mathe bhedī nav shake,
Ghaṭā ūnche eve, jan shītaḷ chhāyā sukh liya;
Khūlī bājuothī, bahu pavan āve jamīnane,
Kare chokhkhī rūḍe, pachhī mit thaīne khushī kare.
Ghaṇān jantu pankhī, amaḷ sukh pāme ahīn rahī,
Ghaṇān jātrāḷuo, ahīn ūtaratān puṇya samajī;
Ghaṇā shikārīo, gamat karatā reh bahu ahīn,
Hajāro lokone, aḍachaṇ samātān ahīn nahi.
Ahīnyānthī jove, chakachakatī vhetī nadī dūre,
Pashu ko jovān je, ahī tahīn chare beṭ upare. Ghaṭā bhāre jovī, shabad suṇavā koī khaganā,
Dile vāyu levo, sukh nav hīṇ le karamanā.
Ghaṭā thāḷān līdhe, ghaṇīk faravāne galī thaī,
Bakholo bandhāī, ramaṇīya bahu beṭhak banī;
Nirānte jemān to, khushī thakī rame lāl laṭonān,
Nirānte jemān to, khushī thakī rahe jogī japamān.
Dīpe chhāyī jāḍān, harit kumaḷān patra ṭhumasān,
Vaḷī rātā ṭeṭān, chūsī bahu jīvo peṭ bharatā;
Paḍe bājuethī, bahu khushanumā rangakiraṇo,
Nīche chaḷake taḍake, baraf sarakhān ṭhārathī paḍo.
Ṭharī mārī ānkho, kabīravaḍ tune nīrakhīne,
Kharī pāpī buddhi, kharī j rūḍī jātrā thaī mane;
Visheṣhe shobhe chhe, ganbhīr vaḍ tunthī naramadā,
Kṛutārthī moṭo hun, darashan vaḍe chhun naramadā.
Source : નર્મદ